Systém hlások

Systém hlások v slovenčine

Systém hlások v slovenskom jazyku sa delí na samohlásky, dvojhlásky a spoluhlásky. Každá z týchto skupín má špecifické vlastnosti a pravidlá tvorby.

1. Samohlásky (vokály)

Samohlásky sa vytvárajú voľným prechodom vzduchu cez ústnu dutinu, bez prekážok. Výsledkom je tón, ktorý môže byť krátky alebo dlhý.

Delenie samohlások:

• Krátke samohlásky: a, e, i, o, u, ä (vo vysokom štýle)
• Dlhé samohlásky: á, é, í, ó, ú

2. Dvojhlásky (diftonfy)

Dvojhlásky predstavujú spojenie dvoch samohláskových prvkov v jednej slabike a fungujú ako dlhá samohláska.

• Slovenské dvojhlásky: ia, ie, iu, ô

3. Spoluhlásky (konsonanty)

Spoluhlásky vznikajú pri narážaní vzduchového prúdu na prekážky (pery, zuby, jazyk), pričom sa vytvára zvuk známy ako šum.

Delenie spoluhlások:

1. Podľa tvrdosti:

   • Tvrdé spoluhlásky: h, ch, k, g, d, t, n, l
   • Mäkké spoluhlásky: č, š, dž, ž, ď, ť, ň, ľ, c, dz, j
   • Obojaké spoluhlásky: b, m, p, r, s, v, z, f

2. Podľa znelosti:

   • Párové znelé spoluhlásky: b, d, ď, g, dz, dž, h, v, z, ž
   • Párové neznelé spoluhlásky: p, t, ť, k, c, č, ch, f, s, š
   • Nepárové znelé spoluhlásky (zvučné): m, n, ň, l, ĺ, ľ, r, ŕ

4. Slabikotvorné spoluhlásky

V niektorých prípadoch môžu spoluhlásky nahradiť samohlásky a niesť zvuk slabiky. Takéto spoluhlásky sa nazývajú slabikotvorné.

• Slabikotvorné spoluhlásky v slovenčine: r, l, ŕ, ĺ
  • Príklady: trh, skrz, prst, vlk, tĺk, žblnk

5. Vokalizovaná predložka

V niektorých prípadoch sa kvôli výslovnosti k predložkám v, k, s, z pridáva samohláska a alebo u:

• Príklady vokalizácie predložiek:
  • so (s nami)
  • vo (v obchode)
  • ku (k otcovi)
  • zo (z dvora)

6. Znelostná asimilácia (spodobovanie spoluhlások)

Znelostná asimilácia je prispôsobenie výslovnosti dvoch susedných spoluhlások – znelá spoluhláska sa mení na neznelú a naopak.

Typy spodobovania:

a) Na začiatku slova:

• včela → fčela
• včera → fčera

b) Vnútri slova:

• babka → papka
• labka → lapka

c) Na konci slova:

• pod → pot
• hrad → hrat

7. Prozodické vlastnosti reči

Intonácia je modulovanie (úprava) reči, ktoré sa prejavuje v troch podobách:

Typ modulácie Charakteristika
Časová modulácia kvantita, pauza, tempo, rytmus
Silová modulácia intenzita hlasu, prízvuk, dôraz
Tónová modulácia melódia, hlasový register

• Kvantita (dĺžka trvania): dlhá samohláska a dvojhláska trvá dvojnásobok krátkej samohlásky.
• Pauza (prestávka): rozdeľuje reč na úseky (takty), čím vzniká frázovanie.
  • Fyziologická pauza – na nádych.
  • Významová pauza – na zdôraznenie obsahu.
• Tempo: ovplyvňuje rýchlosť rozprávania.
• Rytmus: striedanie prízvučných a neprízvučných slabík.

Slovne druhy

Slovné druhy

Slovný druh je súbor slov majúcich rovnaké využitie v stavbe vety, rovnaké gramatické kategórie a rovnaký všeobecný význam. Morfológia = tvaroslovie

Slovné druhy podľa toho, či je možné ich skloňovať alebo časovať, sa delia na ohybné a neohybné. Ohybné – 1.-5. slovný druh – skloňovanie 1-4, časovanie – 5. Podľa významu sú plnovýznamové (1-6) a neplnovýznamové (7-10).

Podstatné meno alebo substantívum je slovný druh, plnovýznamové slovo označujúce "samostatne existujúce/chápané" veci a javy. Podstatné meno je základný spôsob pomenovania v jazyku. Je hlavným slovným druhom, ktorý vo vete vystupuje ako argument slovesa. V slovenčine sú podstatné mená ohybné. Ohýbanie podstatných mien sa nazýva skloňovanie (deklinácia).

V slovenčine majú podstatné mená tieto gramatické kategórie: rod (mužský, ženský, stredný), číslo (jednotné – singulár, množné – plurál), pád (nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál), vzor (M – chlap, hrdina, dub, stroj, kuli, Ž – žena, ulica, dlaň, kosť, gazdiná, S – mesto, srdce, vysvedčenie, dievča), životnosť – iba v mužskom rode!!(životné (osoby a zvieratá v sg.) a neživotné). Podstatné mená:

• konkrétne podstatné meno (hmotné podstatné meno) – vyjadruje určitú osobu, zviera, vec a abstraktné podstatné meno (nehmotné podstatné meno) – vyjadruje abstraktné nehmotné veci a činnosti
• všeobecné podstatné meno a vlastné podstatné meno (napr. Peter, Slovensko)

Prídavné meno alebo adjektívum je slovo pomenúvajúce statické príznaky veci. Statický príznak môže byť:

• priama vlastnosť veci pozorovateľná na nej zmyslami (zelený list)
• vlastnosť vyplývajúca zo vzťahu k iným veciam, dejom či okolnostiam (ovčia vlna)

• vlastnosť z vlastníckeho vzťahu (Petrov kabát).

Prídavné meno je ohybný slovný druh (ale niektoré cudzie, napr. fajn, sú neohybné). Ohýbanie prídavných mien sa v slovenčine delí na skloňovanie (pekný, pekného, peknému...) a stupňovanie (pekný – krajší – najkrajší)

Má prídavné meno gramatické kategórie rod (mužský, ženský, stredný), číslo (jednotné (singulár), množné (plurál)), pád (nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál), vzor (pekný, cudzí, matkin, otcov, páví) a (niektoré aj) stupeň. Prídavné mená sa zhodujú v rode, čísle a páde s podstatným menom, na ktoré sa vzťahujú. Z hľadiska skladby môže byť prídavné meno prívlastok, menný prísudok alebo doplnok. Stupňovanie je pravidelné alebo nepravidelné.

Vzory: pekný – akostné a vzťahové, ktoré majú tvarotvorný základ zakončený na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku (soľný, slovenská)

cudzí – akostné a vzťahové, ktoré majú tvarotvorný základ zakončený na mäkkú spoluhlásku (širší)

otcov – privlastňovacie, ktoré privlastňujú osobám mužského rodu, v základnom tvare prípona -ov (starostov, bratova, Petrovo)

matkin – privlastňovacie, ktoré privlastňujú osobám ženského rodu, v základnom tvare prípona -in (mníškin, líškina, Luckino)

páví – privlastňujú spravidla zvieratám, v základnom tvare prípona -í (orlí, včelia, sokolie)

1,Vlastnostné prídavné meno – a)akostné prídavné meno – pomenúvajú vlastnosť, akosť, spravidla sa stupňujú, nie sú odvodené, majú svoj protiklad (pekný-škaredý, dobrý-zlý, vysoký-nízky) b)vzťahové prídavné meno – vyjadrujú vlastnosť ako vzťah k niečomu -spravidla sú odvodené, nestupňujú sa, nemajú protiklady (morský, pracovný, drevený, riaditeľský) Vzory : pekný a cudzí

2,Privlastňovacie prídavné meno – privlastňujú osobe alebo zvieraťu, v základnom tvare prípony -ov, -in, í (riaditeľov, susedkin, medvedí) Vzory : matkin, otcov, páví

Zámeno alebo pronomen je slovný druh, ktorý javy reality nepomenúva priamo, ale na ne ukazuje alebo odkazuje v texte.

• ohybné zámeno a neohybné zámeno

• osobné zámeno:

• základné zámeno – pýtame sa na ne pádovými otázkami (ja, my)
  • privlastňovacie zámeno – pýtame sa na ne čí, čia, čie? (môj, svoj)

• zvratné zámeno – je základné – seba/sa a privlastňovacie– svoj
• opytovacie zámeno (napr. kto?, čo?, aký?, ktorý?)
• neurčité zámeno – väčšinou sú odvodené od opytovacích zámen predponami alebo príponami (napr. niekto, nejaký)
• ukazovacie zámeno (napr. ten, taký)
• vymedzovacie zámeno – väčšinou z nich možno utvoriť protikladné dvojice (každý, sám)

Číslovka alebo numerálie je ohybný i neohybný slovný druh, ktorý vyjadruje počet, množstvo alebo poradie. Z gramatického hľadiska ide o komplexný slovný druh, v ktorom sa s istými obmedzeniami uplatňujú gramatické kategórie substantív, adjektív a adverbií a ktorý môže vystupovať vo funkcii všetkých vetných členov. Poznáme tieto druhy čísloviek:

• základné – označujú počet – tri, štyri, štvrtina, veľa, viac, zopár, málo...
• druhové – označujú počet druhov – jednaký – jednako, mnohoraký – mnohorako)
• skupinové – označujú počet v skupine – jedni, dvoje, oboje, obe, troje, štvoro, desatoro, viacerí, viacero...

• radové – vyjadrujú číselné postavenie, poradie veci alebo príznaku – prvý, druhý, tretí, ôsmy)
• násobné – označujú počet opakovania deja – trojnásobný, päťkrát, mnohokrát, dvojitý, trojmo, jeden raz, ....

• (podľa určitosti) určité – presný počet (jedna, dva)
• neurčité – nepresný počet, nemožno ich nahradiť číslom (málo, mnoho, niekoľko).

Vzory: samostatné – 1- 4, vzor 5 – 5-99 , pekný – radové, násobné, druhové číslovky, ktoré majú tvarotvorný základ zakončený na tvrdú alebo obojakú spoluhlásku (druhý, siedmy, šesťnásobný, trojitý, mnohoraký) cudzí – radové a násobné, ktoré majú tvarotvorný základ zakončený na mäkkú spoluhlásku (tretí, tisíci) mesto – sto, stroj – tisíc, dub – milión, žena – nula, miliarda

Slovesá – Sloveso alebo verbum je slovný druh, ktorým sa pomenúvajú deje (ako činnosti alebo stavy). V slovenčine je sloveso ohybné. Ohýbanie slovies sa nazýva časovanie. Vo vete sú najčastejšie prísudkom. Sloveso môže vyjadrovať:
* činnosť, napr. 'robiť'
* stav, napr. 'zelenieť sa' (vrátane vlastnosti, napr. 'voňať' alebo schopnosti, napr. 'horieť').
Pri slovese sa rozlišujú v slovenčine gramatické kategórie:

* osoba – 1., 2., 3.

* číslo – jednotné a množné

* čas – prítomný, minulý, budúci

* spôsob – oznamovací, rozkazovací, podmieňovací

* rod – činný – podmet vykonáva dej (napr. Murári stavajú dom.)

trpný – dejom je zasiahnutý, má opisnú(Dom je stavaný) alebo zvratnú formu(Dom sa stavia)

* vid – nedokonavý – vyjadruje sa nimi neukončený priebeh deja (Pomôcka: 1.os., sg. budúci čas = 2 slová, napr. budem stavať, budem písať, ...)

dokonavý – vyjadruje sa nimi ukončený priebeh deja (Pomôcka: 1.os., sg. budúci čas = jedno slovo, napr. napíšem, urobím

Pri slovesách ďalej určujeme tvary:

• určitý tvar– dajú sa určiť slovesné gramatické kategórie (napr. pracujem – 1.osoba singuláru, prítomný čas, oznamvací spôsob, činný rod, nedokonavý vid)
• neurčitýtvar– nedajú sa určiť gramatické kategórie. Medzi neurčité slovesné tvary patria:

1. neurčitok (napr. volať, ...)
2. prechodník – pridá sa -c, napr. volajúc, ...
3. činné príčastie prítomné – od nedokonavých slovies, pridá sa -ci, -ca, -ce, napr. volajúci, volajúca, volajúce, ...
4. činné príčastie minulé – tvorí sa od dokonavých slovies, prípnony -vší, -všia, -všie, napr. privolavší, dnes je ale tento tvar v texte zastaraný
5. trpné príčastie – od nedokonavých slovies, pridá sa -ný, -ná, -né alebo -tý, -tá, -té, napr. nesený, volaný, siaty,....

• jednoduchý tvar – je vyjadrený jedným slovom, napr. prídu, sedíme, čítal,....
• zložený tvar – je vyjadrený viacerými slovami (chcem prísť, boli by sme sedeli, budem čítať)
• zvratné – súčasťou ich tvarov je vždy zvratné zámeno, napr. učiť sa, budem sa učiť, učila sa
• nezvratné – súčasťou ich tvarov nie je zvratné zámeno, napr. čítať, budem čítať, čítala som
• plnovýznamové – samy osebe vyjadrujú nejaký dej alebo stav, napr. sedieť, počúvať, ...
• neplnovýznamové – musia byť v spojení s plnovýznamovým slovesom, samy nemajú úplný lexikálny význam, napr. chcieť spievať, začínať kresliť, ...

Príslovky – je to neohybný slovný druh bližšie určujúci prídavné mená alebo slovesá. Pomenúvajú rozličné okolnosti dejov, vlastností a predmetov. Časť prísloviek (najmä odvodené od akostných prídavných mien) možno stupňovať.

Rozoznávajú sa príslovky.

miesta : dolu, vrchom, blízko, tu, dnu, zdola; pýtame sa na ne : kde?, kade?, odkiaľ?, pokiaľ?

času : teraz, hneď, zajtra, včera, dávno; pýtame sa na ne : kedy?, odkedy?, dokiaľ?

spôsobu : dobre, zle, pekne, veselo; pýtame sa na ne : ako?

príčiny : preto, zato; pýtame sa na ne : prečo?, načo?

miery : mnoho, veľa, málo, dosť; pýtame sa na ne : koľko?

Predložka alebo prepozícia je neohybný slovný druh, ktorý vyjadruje určovacie vzťahy podstatného mena k nadradeným slovesám, prídavným menám, podstatným menám ako odraz mimojazykových vzťahov vecí k iným veciam, k procesom či príznakom. Existuje predložková väzba predložky so zámenom, číslovkou alebo podstatným menom.

• jednoduchá predložka – len jedna morféma (od, z, k, pre...), vrátane historicky odvodených (proti, okrem...)
• zložená predložka – iné:
  • jednoslovná (spoza, niže, hore, začiatkom, počínajúc)

• viacslovná (v súlade s, vzhľadom na)

• prvotná predložka – vyskytuje sa len v predložkovej funkcii (do, k, na...); patrí sem prakticky väčšina predložiek
• druhotná predložka – máva aj inú než predložkovú funkciu (okolo, v oblasti...)

Môže byť aj iným slovným druhom. Príklad: Okolo domu – predložka, Musíte ísť okolo – príslovka, Mám okolo 100 korún – častica

V slovenčine sa niektoré predložky za určitých okolností vokalizujú – kvôli výslovnosti (pridáva sa o resp. u): k – ku, z – zo, s – so, v – vo, napr. so synom, ...

Spojka alebo konjunkcia je neohybný slovný druh, ktorý vyjadruje syntaktický vzťah medzi vetami v súvetí alebo medzi vetnými členmi v jednoduchej vete. Spojky patria medzi spájacie výrazy, čo je širší pojem zahŕňajúci napríklad aj vzťažné opytovacie zámená (ktorý...) a isté príslovky (kedy...).

• vetná spojka – spája vety a členská spojka – spája vetné členy
• jednoslovná spojka a viacslovná spojka

• priraďovacia spojka – spája rovnocenné vety alebo vetné členy (je tada synonymom spojky "a"). Sú zlučovacie, stupňovacie, odporovacie a vylučovacie.
• podraďovacia spojka – spája vedľajšie vety (ojedinele aj vetné členy), že, aby, hoci
• spájacie výrazy – ktorá, čo, kde, kam... à vzťažné zámená v podraďovacom súvetí

Častica alebo partikula je relatívne málo početný, neohybný a veľmi špecifický slovný druh, ktorým podávateľ nadväzuje na kontext alebo na situáciu, a pritom vyjadruje svoj vzťah k vecnému obsahu výpovede. Častice obyčajne stoja na začiatku vety a teda vety uvádzajú, môžu vyjadrovať aj významové odtiene. Medzi typické častice patria napríklad slová áno, nie, kiež, nech, vraj a pod.

Vo funkcii častice sa môže vyskytovať aj: spojka – napr. Aby [tu už bol!], príslovka – napr. Skutočne [sa to stalo?], citoslovce – napr. Namôjdušu [sa to stalo.], podstatné meno – napr. Čerta [to chápeš!], sloveso – napr. Hádam [sa ma nebojíš?], zámeno – napr. Ktože [to vie?], číslovka – napr. Raz [neviem, čo robiť.] Sú : 1) Uvádzacie 2) Vytyčovacie

Citoslovce alebo interjekcia je neohybný slovný druh, ktorý obyčajne nemá žiadnu gramatickú súvislosť so zvyškom vety a vyjadruje iba city alebo emócie hovorcu vety, hoci väčšina citosloviec má jednoznačnú definíciu. Citoslovcia môžu slúžiť aj na vyplnenie prázdnych častí vety. Rozdelenie:

• vlastné – vyjadrujú city alebo vôľu – ajáj, och, jáj...
• zvukomalebné – napodobňujú zvuky – brnk, cupi-lupi, krá...
• prvotné – pôvodné – ach, joj, oj...
• druhotné – utvorené – zo slovies (hybaj, písk, prásk...)a z podstatných mien (beda, božemôj...)

Oddeľujeme ich – čiarkou (Aha, už ide. Jaj, či to bolo dobré.) alebo výkričníkom (Aha! Už ide. Jaj!)

Ale môžu byť aj vo funkcii vetného člena a vtedy sa čiarkou neoddeľujú, napr. Žaba čľup do vody. (má úlohu prísudku)

Časovanie, Sklonovanie

1️⃣ Skloňovanie podstatných mien

Podstatné mená sa skloňujú podľa šiestich pádov a patria medzi ohybn é slovné druhy.

Gramatické kategórie podstatných mien:

• Rod: mužský, ženský, stredný

• Číslo: jednotné (singulár), množné (plurál)

• Pád: nominatív, genitív, datív, akuzatív, lokál, inštrumentál

• Životnosť (iba v mužskom rode): životné, neživotné

Vzory podstatných mien:

• Mužský rod: chlap, hrdina, dub, stroj, kuli

• Ženský rod: žena, ulica, dlaň, kosť, gazdiná

• Stredný rod: mesto, srdce, vysvedčenie, dievča

Príklad skloňovania podstatného mena "mesto" (stredný rod, vzor mesto):

Pád Jednotné číslo Množné číslo
Nominatív mesto mestá
Genitív mesta miest
Datív mestu mestám
Akuzatív mesto mestá
Lokál o meste o mestách
Inštrumentál s mestom s mestami

2️⃣ Skloňovanie prídavných mien

Prídavné mená sa skloňujú podľa podstatného mena, ku ktorému patria, a zhodujú sa s ním v rode, čísle a páde.

Vzory prídavných mien:

• Pekný (tvrdé prídavné mená)

• Cudzí (mäkké prídavné mená)

• Otcov, matkin (privlastňovacie prídavné mená)

Príklad skloňovania prídavného mena "pekný" (tvrdé prídavné meno):

Pád Mužský rod Ženský rod Stredný rod
Nominatív pekný pekná pekné
Genitív pekného peknej pekného
Datív peknému peknej peknému
Akuzatív pekného/pekný peknú pekné
Lokál o peknom o peknej o peknom
Inštrumentál s pekným s peknou s pekným

3️⃣ Skloňovanie zámen

Zámená sa skloňujú podľa vzorov podstatných mien alebo prídavných mien.

Druhy zámen a ich skloňovanie:

• Osobné zámená (ja, ty, on, my, vy, oni) – majú nepravidelné tvary

• Privlastňovacie zámená (môj, tvoj, jeho, náš, váš, ich) – skloňujú sa podľa vzoru "pekný"

• Ukazovacie zámená (ten, tá, to, tento, tamten) – skloňujú sa podľa vzoru "pekný"

• Opytovacie zámená (kto, čo, aký, ktorý) – nepravidelné skloňovanie

Príklad skloňovania osobného zámena "ja":

Pád Jednotné číslo
Nominatív ja
Genitív mňa (ma)
Datív mne (mi)
Akuzatív mňa (ma)
Lokál o mne
Inštrumentál mnou

4️⃣ Skloňovanie čísloviek

Číslovky sa skloňujú podľa podstatných mien alebo prídavných mien v závislosti od ich druhu.

Druhy čísloviek:

• Základné (jeden, dva, tri) – skloňujú sa

• Radové (prvý, druhý, tretí) – skloňujú sa podľa prídavných mien

• Násobné (dvojnásobný, trojnásobný) – skloňujú sa podľa prídavných mien

Príklad skloňovania číslovky "dva":

Pád Jednotné číslo
Nominatív dva
Genitív dvoch
Datív dvom
Akuzatív dva
Lokál o dvoch
Inštrumentál s dvoma

Časovanie slovies, vid, spôsob, slovesné kategórie

1️⃣ Časovanie slovies

Slovesá sa časujú podľa osoby, čísla a času.

Časovanie slovesa "robiť" v prítomnom čase:

Osoba Jednotné číslo Množné číslo
1. os. robím robíme
2. os. robíš robíte
3. os. robí robia

2️⃣ Vid slovies

• Dokonavý vid – vyjadruje ukončený dej (napr. napísať, postaviť)

• Nedokonavý vid – vyjadruje neukončený dej (napr. písať, stavať)

3️⃣ Spôsob slovies

• Oznamovací spôsob (indikativ) – vyjadruje fakt (napr. Čítam knihu.)

• Rozkazovací spôsob (imperatív) – vyjadruje príkaz (napr. Čítaj!)

• Podmieňovací spôsob (kondicionál) – vyjadruje podmienku (napr. Čítal by som.)

4️⃣ Slovesné kategórie

• Osoba: 1. (hovoriaci), 2. (oslovovaný), 3. (o kom sa hovorí)

• Číslo: jednotné, množné

• Čas: prítomný, minulý, budúci

• Spôsob: oznamovací, rozkazovací, podmieňovací

• Rod: činný (stavali sme dom) / trpný (dom bol postavený)

Interpunkcie

1️⃣ Čiarka (,)

Čiarka sa používa na oddelenie častí vety a členov v súvetí. Je jedným z najčastejšie používaných interpunkčných znamienok.

Použitie čiarky v jednoduchých vetách:

1. Pred oslovením a po ňom:

   • "Mária, príď sem!"

   • "Počuj, Janko, vieš o tom?"

2. Pred a po vsuvkách:

   • "Tento film, myslím si, je najlepší, aký som videl."

   • "Počasie, ako sa zdá, sa zhoršuje."

3. Pri viacnásobných vetných členoch (ak nie sú spojené spojkami a, i, ani, alebo v zlučovacom význame):

   • "Kúpil som jablká, hrušky, slivky, marhule."

   • "Bola smutná, unavená, sklamaná."

4. Pri prívlastku, ak je rozvitý alebo voľný:

   • "Peter, unavený po tréningu, si išiel ľahnúť."

   • "Videl som dievča, ktoré malo červené šaty."

Použitie čiarky v súvetiach:

1. Pred vedľajšími vetami:

   • "Povedal mi, že príde zajtra."

   • "Neviem, kde som si položil kľúče."

2. V podraďovacích súvetiach:

   • "Ak sa budeš učiť, uspeješ."

   • "Neodídem, kým neprídeš."

3. V súvetiach s viacnásobnými vedľajšími vetami:

   • "Keď som prišiel domov, zistil som, že nikto nie je doma."

   • "Hovorila mi, že sa bojí, lebo počula divné zvuky."

4. Pri opakovaní spojky alebo vylučovacích spojok:

   • "Buď sa naučíš, alebo prepadneš."

   • "Ale keďže je neskoro, ale keď chceš, môžeme ísť."

2️⃣ Dvojbodka (:)

Dvojbodka sa používa na uvedenie výpočtu, priamej reči alebo vysvetlenia.

Použitie dvojbodky:

1. Pri výpočtoch:

   • "Na výlet si vezmem: vodu, jedlo, baterku, spacák."

   • "V obchode som kúpil: chlieb, maslo, syr a šunku."

2. Pred priamou rečou:

   • "Otec povedal: 'Nezabudni prísť včas.'"

   • "Učiteľ sa pýtal: 'Kto dnes odpovedá?'"

3. Na uvedenie vysvetlenia alebo dôvodu:

   • "Dnes neidem von: vonku prší."

   • "Musíme sa ponáhľať: vlak odchádza o desať minút."

4. V názvoch a nadpisoch:

   • "Moja obľúbená farba: modrá."

   • "Cieľ cvičenia: zlepšiť kondíciu."

3️⃣ Bodkočiarka (;)

Bodkočiarka je menej časté interpunkčné znamienko. Používa sa na oddelenie dlhších častí viet alebo na oddelenie súvetí, ktoré sú obsahovo blízke.

Použitie bodkočiarky:

1. Pri oddelení významovo blízkych viet:

   • "Mám veľa práce; dnes určite nestihnem prísť."

   • "Vonku je teplo; zajtra sa má ochladiť."

2. V súvetiach, kde druhá veta rozvíja prvú, ale spojka nie je použitá:

   • "Nič nepovedal; len sa usmial."

   • "Bola unavená; ľahla si a zaspala."

3. Pri výpočtoch, ak sú jednotlivé časti dlhšie a obsahujú čiarky:

   • "Na výstave boli zastúpené tieto krajiny: Francúzsko, ktoré predstavilo moderné umenie; Taliansko, ktoré prinieslo tradičné obrazy; a Španielsko, ktoré ukázalo abstraktné maľby."

Zhrnutie pravidiel interpunkcie:

1. Čiarka (,) – používa sa v súvetiach, medzi vetnými členmi, pri prívlastkoch a vedľajších vetách.

2. Dvojbodka (:) – uvádza výpočet, priamu reč alebo vysvetlenie.

3. Bodkočiarka (;) – spája významovo blízke vety alebo oddeluje dlhšie časti výpočtu.